Byzantinische Analekten.
405
xai z9jg Gxozsivfig uzutyug zs y.cä GuyyjjGsoog d7TuXXdzzovGuv • ooy
tjx.igzu os zoog s^vüv zs xui jtöAeüjv dpyßqv iyxsyeipiGp.svovg xui
xpoGzuoiuv, Hiözi xuSunsp zuig dX\uig £mazfjp.uig xui zsyyuig
xuzuXkrildg sgziv spyuaiu xui npüfy.g, npdg zo idiov zslog zd kuozrig
spyov Tcpouyooou, ovzoi or t zrj zaü upysiv SKiGzrtp.ri spyuGtu piv
sGziv r] öixuiogvvy], zs),og os zuozYjg xui olov sirzsTv x.upKog zü>v
XUp.ÜZlt)V ZG ZXÖV VK'rjXOOOV slpYJVtXOV ZS XUI UGZUGIUGZOV , &GKSp
ap.s\si zoXg ysixtpyoig zs'Xog ij.f.v soziv 77 zov g'lzov xod ziöv ccAAcjv
xapnüv svipopiu, ivspystu os rj zr t g yyjg ipyuaiu. ’AAA’ snsi zov
öixcdov zo p.sv npog Qsöv, zo Ss izpdg dvSpoinovg uvuyszui, ro
äsXov ndvzoig rwv uvSpomivw Kpo-nysiG^ui ypscbv, npüzov p.£v,
ozi zu SeTu ztZv äAAwv usi rtpozip-dizspu, Ssvzspov 0’ ozi xuäunsp
zoXg ysoipyoXg zs x.ui <pvzy]xöp.oig dixuiov uv sirj scpd nuvzmv r£>v
oixsioiv növwv UKupydg t<5> Ssib KpooxopJ.^siv, oürw orj xui zoXg
’öyspÖGi xui upyovai z?iv dixutoGuvYjv TcpoGftxov unupysGStui zovzoj,
&auv p.ri uyupiozoi nspi zov svspyszrjv opSsisv, dt’ uözov yup
ßuaiXsXg ßuGiXsuovGt x.ui ävvdazui xpuzovGi yfig. Aiu zoOzo xdp.k,
sTtsLov/Ttsp rj kuvzu xvßspvöjGu xui ÜüSvvovgu Tcpovotu 7z61so)v xui
ywpöjv ovx 6\iyo)v riysp.6vu xui upyriydv rcposGzriGuzo, dsov uv sirj,
xxSuKSp zovg üp'iGzovg ziöv luzpiöv , p.rj p.6vov zug unspyopkvug
sig zo kc.fi g dSixiug, old zivu [j.e)lXovzu ndSri npouvuGze’XXstv zoXg
npoipvluxzixoXg ziöv ipupp-uxoiv, uXku x.ui si zi ziöv ddixwv siGsxtöp.uGs
npoXußov, uvuzspsXv xui uvuxuStupui zy puyuipu zijg s^ovGiug'
ov yup six.rt, <pr}Gi, zuözrjv fopovp.sv, oidxovoi QsoO ysyovözsg xui
slg ccvtö toOto TcpoaxocprepovvTsg.
’E'Jr.st roivuv 2,T£(p ccv 0 g ixsivog 6 OvpsGrjg^ ’Espßiag y.al
Po)fj,ccviag clijt oxp & t o p a iavrdv dvein ojv ro) üipet roü a&cb-)
Stephan Dusan der Starke, der mächtige Herrscher der Serben, der sich
»Kaiser von Serbien und Romanien” nannte, regierte von 1336 — 1356.
Eifersüchtig auf den Ruhm des glorreichen Namens von Byzanz, wollte er
Konstantinopel auch nicht das Vorrecht vor seinem neueren und damals
jedenfalls kräftigeren Reiche lassen, allein einen Patriarchen zu haben.
Er berief daher alle Bischöfe seiner und der bulgarischen Länder nach
Makedonien, und liess Johannikios II. zum Patriarchen von Serbien einweihen.
Der Sitz des Patriarchen wurde nach Ipek verlegt. Der neue
Patriarch setzte Dusan hierauf die Kaiserkrone auf. Vgl. Engel, Geschichte
von Serbien p. 279. Die Folge davon waren kirchliche Streitigkeiten mit
dem Patriarchen von Konstantinopel, Kallistos (1352.) Dusan wurde in