Beitrage zu Aristoteles Poetik.
225
Philebos 18b ©su-S-. . $g rzpürov zd ywyvjevra iv rcn drcsipu y.xzivovgsv
oiiy sv ovra äAAä nlsiu, xai 7rdhv irepcc yoivYig p.sv oü, <p$Gyyou
8s pszsyovzd. nvog, dpiS’p.ov 8s ziva xai zoiizoiv siva.r zpizov o'slocg
ypappdzojv 8iSGzr)GO.zo zd. vöv Isyöp.sva äycova 'op.Xv' ro' purä roüro
oi/ppsi rä t’ dpScyya xai äywva p-sypi ivdg ixdazcv, xai rä (pwvrjsvra
xai ra ptiaa xarä zöv avzov zporzov, sw? dpi$p.dv avzäiv Aaßoiv
tvi $’ ixdazui xai ^Op.Tzadt azoiysZov s7tuv0ij.oi.gs. Theait. 203 b
xai yäp orj ro 7s Giyp.cn. züv dtpüvoiv sori, rpöwog zig p.6vov, otbv
aopizzovGijg rrjg y'X&rnrig. zov o’au ßvjra ours ipuvri ours tj.i6pog, oöos
rwv tzIscgzojv ozotysiojv. ugts Tz dm sii sysi zd IsysaSca uvzd akoya,
wv 7s rä sva.pytGZG.zoL avzd zd snzd. ipuvriv p.ovov sysi, "köyov 8'080'
ivztvovv. In diesen Sonderungen, wie sie an den drei Stellen unter
sieb im besten Einklang aufgestellt sind, kann ich einen wesentlichen
Unterschied von der Aristotelischen Gliederung nicht erkennen. Die
äxpa des Gegensatzes sind ©covrjsvra und äötnva, welchen letzteren
nicht blos ywvo sondern auch ipäoyyog oder ipcpog abgesprochen
wird, zwischen beide als pisaa sind diejenigen azoiysXx gestellt,
welche zwar nicht ycovrj aber doch ipSiyyog oder ipöwog haben, wie
a, das sind des Aristoteles r/pn'ywva, denen er p.£rä jzpoaßokrig einen
Laut (otovr;) zuschreibt. An diese Gliederungen reiht sich die mit
beiden unschwer auszugleichende des Aristoxenos bei Dionysios de
comp. c. 14, p. 71 R. züv 8s Gzoiysiuv zs xai ypap.pdroiv 011 p.ia redvzojv
fiiGtg, oiatpopal 8s avzüv. Tzpüz'/j psv, üg ’Apiozotisvog 6 p.ovotxog
d.KGipaivszai. v.a.£r , vjv rä p.sv tpoivdg drcozslsX, zd 8s ipoipovg’
pwvdg p.iv zd lsyop.sva. <puvr l svzo., tpotpoug 8s zd Xoind ndvza' 8svzspa
8s xaS' rjv züv prj tpuvrjsvzuv 'd. p.sv xa-5’ Sx.vzd ipoipovg ökoIovg
orj zivag utzgzsIsZv nsipvxs p'oi'foiv 77 aiypüv 77 p.vyp.üv 77 tzotzkvgp.üv
77 zgiovzojv riväiv äAAwv rryojv Srjluziy.oog- d. 8s kaziv ändorig
dpotpa. couvfig xai ipovov xai oiiy old. zs r/ysZaSai y.txS’ sxvzd" 810 8?]
raüra p.sv äzptavd zevsg ivdlsGcnv, Sdrspct 8s rjp.hpuiva. Dionysios
fügt noch eine andere, nicht auf einen bestimmten Autor zurückgeführte,
dreigliederige Sonderung der Buchstaben in (puvhsvza, 77puowva
undäywva an mit Definitionen, die mit den Aristotelischen zwar
nicht im Widerspruch sind, doch erkennen lassen, dass Dionysios
die Poetik nicht vor Augen hatte. Die Eintheilung in fuvrjsvza, r/p.iycova,
äytnva ist späterhin die ganz gewöhnliche geworden, wobei
die unterscheidenden Merkmale jeder Classe meist immer oberflächlicher
genommen werden: vgl., um Einiges anzuführen, Plutarch
Sitzb. a. phil.-hist. CJ. LVI. Bd. II. Hft. ig